Vojna, ktorú nechceme vidieť

Autor: Petra Gajová | 27.4.2014 o 20:08 | (upravené 27.4.2014 o 21:21) Karma článku: 7,17 | Prečítané:  378x

Vídame ich takmer všade: na lavičkách, pred obchodmi, v parkoch. Ľudia, ktorí stratili takmer všetko a nevedia, čo so svojím životom ďalej. Odsunutí na okraj spoločnosti sú často sprevádzaní nepriateľskými pohľadmi. Ale ruku na srdce, zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo stojí za ich ťažkým osudom?

 Petra Gajová

Väčšina z nás si povie, že nám by sa to určite nemohlo stať. Žijeme si svoje životy a nechceme vidieť, že kedykoľvek môžeme prísť o všetko. Ignorujeme bezdomovcov, pretože chceme ignorovať nešťastie.

Slovo bezdomovec si spájame s ľuďmi, ktorí nemajú strechu nad hlavou a prespávajú, kde sa dá. Ale v skutočnosti je tento pojem oveľa širší. Za bezdomovcov považujeme aj tých, ktorý síce majú kde prespať, ale nemajú to, čo voláme domovom (pojem „domov“ v sebe skrýva rodinu, spolupatričnosť, podporu, zázemie, bezpečie). Bývajú aj na ubytovniach a v rôznych podnájmoch.

Na problém „bezďákov“, ako ich veľa ľudí nazýva, som sa chcela pozrieť z trochu iného uhla. Oslovila som sociálnu pracovníčku Centra pomoci človeku Trnavskej arcidiecéznej charity. Na základe jej vedomostí by som chcela vrátiť týmto ľuďom status človeka a ponúknuť vám pohľad „zvnútra“.

Aké sú dôvody toho, že sa človek ocitne na ulici?

Bezdomovectvo ako sociálny problém je v rôznych podobách  súčasťou spoločnosti od nepamäti. Dôvodom môžu byť na jednej strane sociálne, ekonomické zmeny v spoločnosti, na strane druhej neschopnosť človeka prispôsobovať sa jej pravidlám, normám. Taktiež sa v živote vyskytuje mnoho neočakávaných okolností či krízových situácií, ktoré hodia človeka až na dno. Medzi ne môžeme  zaradiť vážne zdravotné problémy alebo nezhody v rodine, stratu zamestnania, stratu živiteľa rodiny, vznik závislostí, bytové podvody či neschopnosť platiť účty za byt, exekúcie. Špecifickou skupinou sú ľudia prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, odchovanci detských domovov, ktorí často nemajú vytvorené optimálne podmienky na nový začiatok. Človek bez podpory a pomoci najbližších, s absenciou sociálnych, pracovných či intelektových schopností len výnimočne dokáže pevne stáť na nohách.

Sú to skôr ženy alebo muži, ktorí stratia domov?

Väčšinou muži, aspoň sú viac viditeľní. Podľa mojich skúseností žena v krízovej situácii má možnosť ubytovania aj v azylovom dome, cíti zodpovednosť aj za svoje dieťa, má akútnejšiu potrebu zmeniť svoj život. Žena, ktorá nemá dieťa a stratí strechu nad hlavou, zostáva ulici len výnimočne, zväčša len s partnerom. Sama je zraniteľnejšia a viac ohrozená ako muž, preto skôr vyhľadá nejaké zariadenie sociálnych služieb. Chcem podotknúť, že vždy sa nájdu aj výnimky, ktoré sa rozhodnú úplne inak postaviť k svojmu problému...

Väčšina ľudí má však rodinu alebo blízkych, ktorí by im mohli pomôcť...

Máme prípady, keď je rodina ochotná spolupracovať na riešení problému svojho príbuzného. V takom prípade je človek silnejší a motivovanejší k zmene, cíti prijatie a podporu svojich príbuzných, a to je nenahraditeľné. Častejšie sa v práci stretávame s odmietavým prístupom rodiny bezdomovca alebo sa s rodinou ani nepodarí skontaktovať, keďže niekoľko rokov nie sú v žiadnom kontakte a ani jedna strana nemá oň  záujem. Príčin je mnoho a sila alebo vôľa na prelomenie múrov/ bariér chýba.

Takže vy komunikujete s rodinami týchto ľudí. Aké ďalšie služby poskytujete vo vašom centre?

V rámci nášho Centra pomoci človeku poskytujeme viacero služieb. Sú to služby Nízkoprahového denného centra a poradne, tiež pôsobíme ako  distribučné miesto časopisov Nota Bene a Cesta. V poradni, ktorá v súčasnosti funguje dvakrát do týždňa, pristupujeme ku každému individuálne. Naše služby však nevyhľadávajú len ľudia bez domova, ale napr. aj slobodné matky, závislí, nezamestnaní, ľudia v hmotnej núdzi, týrané ženy, obete podvodov, zdravotne hendikepovaní... Prostredníctvom poradenského procesu zisťujeme klientovu sociálnu či rodinnú anamnézu, druh problémov, čo by chcel zmeniť, aký si stanovuje cieľ. Ak to situácia vyžaduje, snažíme sa ukázať aj iný uhol pohľadu na daný problém, spoločne stanovujeme kroky k dosiahnutiu cieľa. Najčastejšie poskytujeme pomoc pri hľadaní práce, ubytovania, pri vybavovaní štátnych sociálnych dávok a dôchodkov, pri písaní žiadostí, vybavovaní zariadení sociálnych služieb, sprievod na úrady, k lekárom, sprostredkovávanie liečení, resocializácií, psychologického či právneho poradenstva. Dôležité je naladenie sa na konkrétneho človeka a jeho pochopenie. Časté povzbudzovanie, podpora a motivácia sú dôležitou súčasťou poradenstva. Niektorí ľudia majú potrebu len vypočutia, poradenstvo nevyužívajú.

V dennom centre vytvárame priestor na napĺňanie základných životných potrieb, teda poskytujeme jedlo, šatstvo, služby osobnej hygieny, základné ošetrenie, krízovú intervenciu.

Keď takýto ľudia nemajú stálu adresu ani účet, je pre nich ťažké nájsť si prácu, a teda nemajú si ako obstarať peniaze a bývanie a všetko sa to deje stále dookola.

Problémy bezdomovca sú zacyklené a navzájom sa podmieňujú, preto je podstatné riešiť ich naraz. Dôležité je súčasne zabezpečiť ubytovanie, prácu, splátkové kalendáre, riešiť psychické problémy... Klienti majú možnosť nahlásiť ako korešpondenčnú adresu Trnavskú arcidiecéznu charitu, môžu využívať internet, prvý plat im môže prísť na charitný účet. Dôležitá je komunikácia s exekútormi ohľadne zablokovaných účtov či stŕhaním neprimeraných splátok, čo je niekedy v rozpore so zákonom. Našou úlohou je preto aj informovanie klientov o svojich právach a ich obhajoba.

Takže systém, ktorý by im mal pomôcť, im naopak sťažuje návrat do plnohodnotného života?

Počas môjho pôsobenia v práci so sociálne núdznymi, ale aj v súkromnom živote som sa stretla s viacerými nedokonalosťami v rámci spoločenského systému, či už sociálneho, zdravotného, právneho, nakoľko tieto rozmery sa najviac dotýkajú človeka v núdzi. Či už to bola neochota pracovníkov rôznych inštitúcií, zneužitie moci, zneužitie nevedomosti klienta alebo sociálneho pracovníka týkajúcej sa legislatívy. Aj samotná legislatíva v mnohom sťažuje pomoc človeku tým, že sú v nej zakorenené aj nezmysly a nekopíruje skutočnú realitu/potreby, dáva more možností podvodníkom. Často cítime bezmocnosť a bojujeme s veternými mlynmi. Dôležité je využiť všetky dostupné možnosti, poučiť sa, nevzdávať sa po prvotných neúspechoch a naučiť sa ich aj prijať.  Všetko stojí na ľuďoch, záleží na každom z nás, na našich postojoch a konaniach, ako vyzerá spoločnosť, ako sa postavíme k problémom. Podstatná je spolupatričnosť a nebyť ľahostajný.

Sú inštitúcie, s ktorými spolupracujete?

V niektorých prípadoch spolupracujeme so sociálnym odborom MsÚ Trnava, s jednotlivými úsekmi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, zo Sociálnou poisťovňou, s organizáciami v rámci tretieho sektora, s Trnavským samosprávnym krajom, obecnými úradmi...Veľkou podporou pre našu prácu sú súkromní darcovia, vďaka potravinovým zbierkam v Kostole sv. Jakuba a vo farnosti Boleráz či Hrnčiarovce nad Parnou vieme pomôcť jednotlivcom či rodinám vo finančnej tiesni. Takže spolupodieľanie sa verejnosti na našich projektoch má nezastupiteľnú úlohu.

Ako vyzerá taký deň bezdomovca?

Rôzne. Každý deň je zameraný na prežite, teda na zabezpečenie základných životných potrieb. Inak trávi deň ten, kto poberá dávky alebo dôchodok, ten, ktorý si zabezpečuje financie zberom surovín, predajom NOTA BENE/CESTY alebo žobraním. Záleží aj od toho, či býva pod holým nebom, alebo v nejakom opustenom dome, či na ubytovni alebo v nocľahárni pre bezdomovcov. Niektorí vytvárajú spoločenstvo, iní sú samotári. Niektorí krátkodobo alebo dlhodobo využívajú sociálne služby organizácií, iní sa úplne dištancujú od akejkoľvek pomoci inštitúcií z rôznych dôvodov, ako napr. strach, zlé skúsenosti, psychiatrická diagnóza, rezignácia alebo u niektorých môže  využívanie služby navodzovať pocit hanby či  pocit vlastnej neschopnosti.

Veľa ľudí vidí bezdomovcov ako opilcov, ktorí míňajú svoje peniaze len na alkohol, preto vlastne nemajú kde bývať.

Počula som názory, že závislosť je zväčša až následok pádu na ulicu, teda že primárnym dôvodom sú iné okolnosti, ktoré som spomínala vyššie. Závislosť problém prehĺbi, zacyklí, ale určite môže byť aj spúšťačom existenčných aj existenciálnych problémov.

Život na ulici je veľmi ťažký, niektorí bezdomovci tvrdia, že vďaka alkoholu alebo drogám zabudnú na svoje problémy a len tak si vedia navodiť dobrú náladu. Alkohol a drogy sú v podstate ľahko dostupné, je to biznis, na ktorom sa profituje. Človek, ktorý má rodinu, je materiálne zabezpečený a prepadne nejakej závislosti, sa veľmi ťažko dostáva z jej područia. Človek, ktorý je na ulici, stratil všetky rodinné väzby, nemá žiadne vyhliadky do budúcnosti, žiadnu motiváciu k zmene, stratil dôstojnosť, rezignoval, alkohol je často jedinou útechou, zmyslom. Závislosti sú často spúšťačom rôznych porúch správania, psychiatrických diagnóz, agresivity. Veľa závislých ľudí pochádza z patologických rodín, kde sú drogy každodennou súčasťou, takže môžeme hovoriť aj o kopírovaní vzorcov správania medzi generáciami. Je jednoduchšie súdiť, hodnotiť, kritizovať a vytvárať si predsudky, ale pochybujem, že to niekomu pomôže, len sa prehlbuje priepasť. Niekedy jedna šanca na zmenu nestačí.

Takže ľudia na ulici sa veľakrát nestýkajú s rodinou ani známymi, snažia sa vytvoriť kamarátske vzťahy medzi sebou?

Človek prirodzene vyhľadáva spoločenstvo ľudí, s ktorými sa cíti dobre a kde funguje vzájomná pomoc. Zároveň slúži aj ako istá ochrana, navodzuje väčší pocit istoty a prijatia.

Niektorí sú však z rôznych dôvodov samotári, nechcú patriť k žiadnej skupine. Jednotlivec to má pravdepodobne na ulici ťažšie, je častejšou obeťou rôznych útokov, musí vynaložiť viac úsilia na zabezpečenie potrieb. V skupine si vedia úlohy prerozdeliť, sú silnejší.

A ako je to so zvieratami, používajú ich len na žobranie alebo ich berú ako svojich spoločníkov?

Viacerí z nich majú zvieratá ešte od čias, keď bezdomovcami neboli. Niektorí ich vlastnia práve preto, aby si vyžobrali viac, nakoľko niektorí ľudia sa skôr uľútostia nad zvieraťom. Iní vlastnia psa hlavne za účelom vlastnej ochrany a stráženie majetku, ale sú aj prípady, keď majú psíka nezištne radi a riadne sa starajú. Chcela by som podotknúť, že nakoľko väčšina ľudí bez domova prepadla závislostiam, nevedia byť zodpovední za zviera, nevedia mu poskytnúť potrebnú starostlivosť. V takýchto prípadoch sa snažím riešiť aj konkrétne zviera, napr. presvedčiť majiteľa, aby ho daroval, pomáham s inzerovaním, v jednom prípade útulok preplatil sterilizáciu, aby sme zabránili nechcenému množeniu...

Počula som aj také názory, že ľudia, ktorí sú na ulici sú takto šťastní, že im takýto život vyhovuje...

S týmto tvrdením sa nestotožňujem. Strach, závislosti, strata dôstojnosti, zmyslu a viery, samota, agresivita, neistota, bezprizornosť, absencia základných životných potrieb, oberajú človeka o slobodu, sebarealizáciu a  pokoj, čo je nezlučiteľné so šťastným a naplneným životom.

Pre predstavu, človek, ktorý nie je v dôchodkovom veku, ani nemá invalidný dôchodok a dostane sa na ulicu, dostáva od štátu dávku v hmotnej núdzi 60€, ak si nájde nejakú ubytovňu alebo podnájom, má nárok ešte na príspevok na bývanie 50€. Takže dokopy dostane 110€, z ktorých by mal vyžiť. Aktivačné práce alebo brigády sú len krátkodobé, a tak takýto ľudia žijú neustále v neistote. Každý deň sa zobúdzajú s tým, že už na druhý deň možno budú noc tráviť na lavičke v parku. Ľudia, ktorí sa ocitli na nejaký čas na ulici, sa tu po určitom čase takmer naisto objavia zas. Po pol roku, roku alebo dokonca po piatich rokoch človek dostane výpoveď a zase je tam, kde bol. Je to začarovaný kruh. Pracovníci, ktorí robia s ľuďmi bez domova, majú také príslovie: „Hovorí sa, že ako dlho je človek na ulici, tak dlho sa z nej dostáva. Keď tam je niekto 5 rokov, tak mu trvá 5 rokov, kým sa odtiaľ dostane.“

Mnohí vravia, že bezdomovci nemajú celý deň čo robiť, že by si mohli nájsť nejakú prácu alebo nastúpiť na aktivačné práce. Z rozprávania sociálnych pracovníkov však vyplýva, že ak nemáte strechu nad hlavou len veľmi ťažko dokážete fyzicky, ale hlavne psychicky zvládnuť denne vykonávať nejakú prácu, ľudia to väčšinou vydržia po prvú výplatu a potom sú nútení to vzdať, pretože je to veľmi ťažké.

Všetko vyzerá veľmi jednoducho, kým sa človek v podobnej situácii sám neocitne. Stereotypné odsudzovanie ľudí, ktorí sa nevedia prispôsobiť dnešnej spoločnosti, sa stalo pravidlom takmer každého z nás. Avšak nemali by sme súdiť to, čo nepoznáme. V skutočnosti sú to oni, ktorí sú často obeťami byrokracie inštitúcií a sociálneho systému nášho štátu a vedú s nimi vojnu, ktorú nikdy nemôžu vyhrať.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?